Autor: Marek Jarotta
Miesto: Galéria Koniareň – priestor pre súčasné umenie v Trebišove
Vernisáž výstavy: 11. september /sobota/ 2021 o 18:00
Trvanie výstavy: 11. september – 4. október 2021
Kurátor: Lucia Jarotta
Súčasťou výstavy
je workshop Ateliér ECO pre rodičov s deťmi
a seminár/prezentácia k výstave
v nedeľu 12. septembra 2021 o 16.00 hod.
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
V maľbách Mareka Jarottu sú často využívané prístupy príbuzné reštaurovaniu. Proces jeho tvorby spočíva v príprave obrazu manipuláciou počítačovými zásahmi do fotografie a následne si tlač nanesie na plátno akrylovým transferom. Takýto obraz obsahuje rôzne nedokonalosti, výpadky, akoby bol opotrebený časom. Podobá sa starej maľbe, ktorá je zošúchaná a niektoré plochy v nej už chýbajú. Tieto výpadky v nej síce zámerne necháva, ale zároveň si ich na niektorých miestach reštaurátorsky retušuje a prispôsobuje podľa seba, a následne ďalej do obrazu maľuje.
Sú dekonštrukciou a zároveň následnou rekonštrukciou obrazu, výsledkom archeologického aj reštaurátorského prístupu, proces tvorby sa tak stáva jeho kritickou analýzou. Nazerá na maľbu cez interdisciplinaritu a možnosti rôznych médií, fotografiu a jej manipuláciu a tlač, často aj rôzne zásahy vymazávaním či zoškrabávaním šmirgľovým papierom, ale okrem týchto pomerne bežných aj menej bežných médií používaných k tvorbe súčasného umenia aj reštaurátorskými postupmi.
Tieto maľby sú zobrazením architektúry a súčasti interiérov, ide hlavne o stanice či letiskové haly, teda priestory spojené s čakaním a dopravou. Sú to tie typické priestory, ktoré sú väčšinou všade rovnaké, či podobné, človek ich obvykle ani poriadne nevníma, keď sa v nich ocitne a potom mu v jeho pamäti splývajú. Preto sú zobrazené v anonymnom duchu, názvy miest či iné orientačné prvky sú v nich vymazané. Architektúra je často novodobá, ale aj retro z éry bývalého režimu, v neosobnej pocitovej sterilite priestoru to však všetko splýva. Výpadky akrylového transferu v šedých plochách obrazu evokujú v tomto zobrazení dojem ošúchanosti a staničnej „špiny“.
Séria diptychov obsahuje vždy rovnaký, resp. zrkadlový obraz, avšak vzhľadom na tieto výpadky druhý obraz v diptychu vie dopovedať zvyšné časti obrazu, ktoré nemusia byť v tom prvom, stáva sa z nich určitá nedoslovná forma negatívu.
Text: Lucia Jarotta